Osamotený Dubček na veľkom plátne

Pred niekoľkými dňami som si pozrel premiéru nového filmu Dubček. Nasledujúci text bude dosť podrobnou analýzou tohto filmu, takže ak si ho chcete vychutnať v kine a ešte ste neboli, odporúčam, aby ste ho zatiaľ nečítali.

Nebudem tu robiť príliš dlhý úvod, pretože priemerný bloger a čitateľ iDNES toho o Alexandrovi Dubčekovi a Pražskej jari roku 1968 vie celkom dosť. Tak teda k samotného filmu. A poznamenajme, že prvému hranému filmu o Dubčekovi.

Film režiséra Laca Halamu rozpráva Dubčekov príbeh a príbeh Pražskej jari a okupácie v prvom rade z pohľadu samotného A. Dubčeka, ktorý je tu hlavnou postavou a zároveň rozprávačom. Rozprávanie sa začína v roku 1992, kedy má Dubček so svojím šoférom namierené z Bratislavy do Prahy na zasadnutie Federálneho zhromaždenia. Čoskoro nás ale prestrih dostane do roku 1968, do búrlivého obdobia reforiem Pražskej jari.

V prvom rade by som sa teda pozrel na samotnú postavu Dubčeka, stvárnenú Adrianom Jastrabanom. Pochopiteľne, mnohé ostatné postavy sú marginalizované a scenáristicky "podvýživené", lebo toto je hlavne film o Dubčekovi z pohľadu Dubčeka. Ako teda dopadlo jeho stvárnenie?

Celkovo ma na filme dosť potešilo - a bolo to zjavné už z upútaviek - že väčšina predstaviteľov sa na svoje reálne predlohy skutočne podobá. To je aj prípad Adriana Jastrabana v úlohe Dubčeka. Ale nehovorím to úplne bezvýhradne. Dej filmu je, pochopiteľne, veľmi dramatický, a tak tu Dubčeka väčšinou vidíme pod tlakom, v úzkosti a skľúčeného, ukazujúceho aj svoj vzdor. Túto jeho tvár nám A. Jastraban sprostredkuje veľmi dobre a prijateľne. Avšak Dubček bol predsa známy aj svojím charakteristickým úsmevom - a z toho tu veľa neuvidíme. Jedine v autentických záberoch (veľmi správne, že boli použité). Film má aj niektoré odľahčené scény, ale aj tu sa Jastraban tvári akoby otrávene. Ide napríklad o scénu na kúpalisku, ktorá približuje vznik známej fotografie, ako Dubček skáče do bazéna.

Pokračoval by som postavou Dubčekovej manželky, ktorú stvárnila Táňa Radeva. Jej výkonu sa ozaj nedá nič vážne vytknúť. Pani Dubčeková je v jej podaní dostatočne distingvovaná, ale aj celkom normálna a bežná žena, pozerajúca sa na svet inými než rýdzo politickými očami.

A poďme teraz rovno k Leonidovi Iľjičovi Brežnevovi. Je to jediná zaujímavá postava spomedzi Sovietov, ostatné sú vlastne len do počtu, aby mal kto spoza rokovacieho stola na československú delegáciu nepríjemne zazerať. Brežnev je tu stvárnený nepochybne zaujímavo, nie je to postava, ktorá by nudila. Je to v tomto filme zločinec (istým spôsobom tiež s akousi ľudskou tvárou, nečakajte primitívne zobrazenie, ako zvyknú Rusov predstavovať americké filmy!)  a zároveň vynikajúci manipulátor. On vie dobre, ako na Dubčeka pritlačiť, ako sa ho dotknúť a zahrať na city - a pri tom všetkom sa ešte cynicky hrať na dobrého hostiteľa. Dubčeka oslovuje familiárne "Aleksandr Stepanovič", je veľmi osobný. A ani na chvíľu nezapochybuje o svojej pravde. Má aj vlastné emotívne zdôvodnenie okupácie - predsa nezomierali sovietski vojaci v druhej svetovej vojne nadarmo, aby teraz Československo zhltla kontrarevolúcia! Brežnev je na koni a vie, že nikto ho nemôže zastaviť. Dubčeka zavše otcovsky poučuje - ako nejakého žiačika.

Hlavným exponentom prosovietskych síl v Československu je vo filme Vasiľ Biľak. Je to jednoduchá a jednorozmerná postava, jasný zradca a intrigán. Ale nie je veľmi čo namietať - v rámci danej témy je takéto jeho zobrazenie dostačujúce.

Teraz sa dostávame k veľmi dôležitej postave Gustáva Husáka, ktorého stvárnil Stano Král. Ide v tomto prípade o herca, ktorý reálneho Husáka vizuálne pripomína aj po starostlivých maskérskych prácach dosť málo. Ale čo chýbalo na vizuálnej podobe, dohnal Král presvedčivo na charakterovom stvárnení postavy. Husák je presne taký, ako očakávate: inteligentný, uzavretý, zadumaný, akoby vnútri stále spriadal svoje plány, ako nakloniť politickú situáciu vo svoj prospech. Popri tom fajčí cigarety, jednu za druhou - ako aj zvyšné osadenstvo československej politickej reprezentácie - a veru, že sa ich v celom filme vyfajčí dosť. Človeka zamrzí len fakt, že má Král v úlohe Husáka vo filme pomerne malý priestor. Spočiatku predstavuje človeka, na ktorého sa Dubček pri vyjednávaní so Sovietmi spolieha. Zaznie tu aj Husákova autentická myšlienka "s Dubčekom stojím, s Dubčekom aj padnem". Avšak neskôr vo filme vidíme aj autentické zábery Husáka, ktorý sa na straníckom zhromaždení razantne dištancuje od "Dubčekov a Smrkovských".

Spomenul by som aj Smrkovského a Černíka, ale tieto postavy patria k tým slabšie vykresleným. Veľa sa nedozvieme ani o motivácii Františka Kriegla, ktorý ako jediný po útrapných moskovských rokovaniach protokol nepodpísal.

Spomedzi postáv si zmienku zaslúži istotne aj Ludvík Svoboda. Na rozdiel od toho, ako som si ho doteraz v danej situácii sám predstavoval, je tu generál a prezident republiky zobrazený vo veľmi dobrej kondícii. Pohybuje sa rázne, bez ťažkostí, myslí mu to dobre. Jeho silný moment príde, keď odmietne vymenovať Indrovu robotnícko-roľnícku vládu. Dostatočne duchaprítomný je aj v Moskve počas rokovaní.

Toľko teda postavy, krátko by som sa vyjadril k vývinu deja. Totiž zhruba prvú tretinu film pôsobí dosť vlažne - a skutočne zaujímavé scény prichádzajú až s "hustnutím" atmosféry, ktoré sa začína na zasadaní Predsedníctva ÚV KSČ 20. augusta 1968 a pokračuje na rokovaniach v Moskve. Napätie sa tu dá krájať, pričom však treba poznamenať, že značným spôsobom prospelo filmu aj použitie autentických filmových záberov - hlavne pokiaľ ide o zábery na tanky a vojská. Pre dobré vykreslenie atmosféry je to nenahraditeľné.

Pokiaľ ide trebárs o kameru, nie je film Dubček príliš inovatívny. V tejto oblasti, povedal by som, zaostáva za iným slovenským filmom z poslednej doby, Čiarou. Atmosféra stojí ozaj hlavne na hereckých výkonoch a nie na kamere. Predsa len sa ale dočkáme zopár zaujímavých, sugestívnych detailov na Dubčekovu tvár (v momentoch, kedy je po nátlaku Sovietov na dne). A možno oceniť tiež jeden kontemplatívny, symbolický obraz Dubčeka vo vode, ktorá sa následne zakrvaví.

V záverečnom monológu filmu Dubček priznáva, že sa so svojimi názormi na konci života ocitol v izolácii (ide podľa mňa o dôležitú myšlienku filmu). A v takej izolácii vlastne Dubček zostáva dodnes. Nech si vezmeme meno ktoréhokoľvek súčasného českého aj slovenského ľavicového politika, každý z nich stelesňuje značne odlišnú politiku, než akú reprezentoval Dubček. On si dobre uvedomuje, že je sám len akými "talizmanom" a človekom, ku ktorému sa druhí radi hlásia - ale pri tom to končí.

Nakoniec záverečné titulky prinesú predsa ešte jednu dôležitú myšlienku. A je o to dôležitejšia, že ju vyslovila ikona pravice a antikomunizmu Margaret Thatcherová. Podľa nej majú byť Česi a Slováci na rok 1968 hrdí. Západ, na druhú stranu, má obťažené svedomie, že v danej situácii Československu nepomohol.

Film Dubček vnímam ako zaujímavý príspevok do diskusie o jednej nepochybne významnej osobnosti a významnom období našich moderných dejín. Pokiaľ niekto s Dubčekovým videním a tým, ako nám ho predstavil film, nesúhlasí, môže si názor, pochopiteľne, ponechať. Film nijako nezastiera, že podáva dané dramatické obdobie práve z pohľadu vtedajšieho prvého tajomníka ÚV KSČ. Ten, ako sám uvádza, sa nakoniec cíti osamotený. Film nemá 14 miliónov postáv, i keď, pochopiteľne, o každej z nich by sa dalo natočiť niečo osobitné, čo by prípadne tomuto Dubčekovmu pohľadu aj protirečilo.

Hlavne si ale myslím, že samotný zámer natočiť film treba jednoznačne pochváliť, lebo táto dôležitá téma bola bez adekvátneho filmového spracovania už ozaj pridlho. A ak chceme, aby dnešná generácia mala aspoň "šajnu", čo sa v tom roku 1968 vlastne dialo, bude pre nich film Dubček ideálnym "prvým" sprievodcom.

Réžia: Laco Halama. Scenár: Viliam Klimáček, Ľuboš Jurík, Juraj Fábry.