O mačkách a ľuďoch. Jazyk a ideológie a čo to s nami robí

Po tom včerajšom miniblogu, za ktorý som dostal dokonca prvú "minisankciu" v rámci môjho účinkovania na českých blogoch, rozoberiem teraz niečo z iného súdka.

Čo ma podnietilo napísať nasledovný text? Niekedy som sa zamyslel trebárs nad ostrým kontrastom, ktorý cítim, keď sa pozerám na naše mačky domáce na dvore a to aké spokojné mi pripadajú, a potom si trebárs sadnem za počítač a prečítam si niečo o tom, ako zase nejaký terorista spáchal samovražedný útok a zabil tak seba i svojich nepriateľov.

Tie naše mačky, oni nemajú ani šajnu, že aj tohoto je veru človek schopný! A ja keď nad tým rozmýšľam, cítim strašnú hanbu za ľudský druh, za všetky vojny, všetko to barbarstvo v našich vzťahoch, za ničenie prírody...

Áno, už chcete vykríknuť - "ale prečo by ste sa hanbili za ľudský druh? veď to sa týka len určitej skupiny ľudí!" No, veď dobre, k tomu sa hneď dostanem.

Napred, nechcem tu nejako idealizovať mačky, ani iné zvieratá. Ale ide mi o úvahu, antropologickú, čo je to, čo nám ako ľuďom umožňuje stať sa "diablami" a prečo sa to zvierat v takejto podobe netýka.

Nuž, myslím si, že jedno z prvých kľúčových slov, ktoré by som mal použiť, je "jazyk". Ani si možno neuvedomujeme, ale je kľúčový pre ľudskú spoločnosť a ľudské dejiny. Aj zvieratá majú komunikáciu, nie však na verbálnej úrovni, a pokiaľ sa také prípady aj vyskytnú, ako u nedávno zahynuvšej gorily z USA, ktorá ovládala posunkovú reč a rozoznávala vyrieknuté anglické slová, zďaleka nejde o natoľko komplexné využitie jazyka ako u človeka. Aj spomenutá gorila nakoniec, nevedela dávať slová do skutočných viet - i keď môžeme predpokladať, že ľudia v jej okolí ich samozrejme používali.

V zvieracom jazyku nie je ani jasné odlíšenie toho, čo je oznamom nejakej informácie, faktu, a čo je skôr podnetom k nejakému konaniu, správaniu. V ľudskom jazyku toto rozlíšené je, poznáme oznamovacie vety, ktoré sa minimálne tvária, že hovoria o objektívnych faktoch, a zase máme vety rozkazovacie či opytovacie, ktoré nabádajú k určitej reakcii.

V zvieracích jazykoch rozhodne nie je možné vytvoriť čosi, čo by sme vedeli nazvať slovom "ideológia". Ideológia stojí na verbálnom jazyku. Je zostavená obvykle v oznamovacích vetách, teda tvári sa, že "odhaľuje" nejakú skutočnosť, ale vlastne smeruje k tomu, aby usmernila ľudí k určitému druhu správania a sociálneho usporiadania.

(Už sa teraz približujeme k onému brutálnemu teroristovi.)

Dokonca existuje taký pojem, nevymyslel som si ho, že intersubjektívna realita. Subjektívna realita, to sú názory a pocity jedného človeka. A intersubjektívna realita je, keď podobné názory a pocity zdieľa skupina ľudí. Istým spôsobom sa ich myšlienky stávajú realitou už len preto, že oni tým myšlienkam veria.

Základná typológia ideológií. Etnické (národné), sociálne, náboženské, plus ešte také ideológie, ktoré zdôrazňujú úlohu jednotlivca oproti kolektívu, napokon ideológie, ktoré si nedávajú za cieľ  organizovať či ovplyvniť ľudský život, ide im čisto len o "poznanie" a teóriu.

Vo všetkých typoch ideológie okrem posledného je vlastne prítomné akési vyhranenie "jedných" voči "druhým". Jedného národa, etnika oproti inému, iným. Jednej vekovej či triednej skupiny oproti inej. Jednej náboženskej skupiny oproti inej. A nakoniec, aj vyhranenie jednotlivca voči kolektívu a vlastne voči komukoľvek, kto môže stáť v opozícii k názorom a záujmom tohoto jednotlivca (áno, hovorím o liberáloch či libertariánoch).

Teoreticky môžeme hovoriť aj o ideológii, ktorá by sa snažila združiť všetkých ľudí - ale v praxi vieme, že to bude vždy smerovať k rozdeleniu ľudí, lebo mnohí s takýmto "združením" skrátka nebudú súhlasiť.

Ešte špeciálne k náboženstvu. Je to veľmi osobitný typ ideológie, ktorý využíva kategórie ako "posvätno" či "nadprirodzeno". A nech je, ako chce, iste vždy a zákonite smeruje k rozdeleniu ľudí medzi tých, ktorí sa k presne definovanému "posvätnu" hlásia, a ktorí nie.

Ale, nezabudnime na dôležitú vec! Týmto zďaleka nehovorím, že ideológie sú akési "zlo". Zvýraznenie jednej skupiny oproti druhej predsa nemusí byť zlom. Záleží na intenzite. Ak niekto hovorí o výhodách života v tej svojej sociálnej a ideologickej skupine, predsa ešte nemusí zároveň tvrdiť, že skupinu s inou ideológiou treba pobiť, či ich nenávidieť.

A stanoviť intenzitu, to je veľký problém. Ak je jedna skupina utláčaná silnejšou, tak sa priam ponúka, že je vyslovene "spravodlivé" nielen vymedzovať sa voči takejto skupine, ale použiť aj isté druhy odporu, ktoré môžu smerovať aj k násiliu. No a ako vieme, s tou definíciou a vymedzením toho, čo je spravodlivé a čo nie, je to vždy ošemetné - viď problémy ako Krym (ruský či ukrajinský?), Kosovo, Izrael v. Palestína a tak ďalej.

Takže zdá sa mi, že na v úvode sformulovaný problém sme našli akúsi odpoveď. Tou odpoveďou určite nie je, že mačky sú dobré a ľudia zlí. Ale, že ľudia používajú vysoko komplikovaný jazyk, ktorý vedie aj k špecifickým organizáciám spoločností, založených na ideológiách.

A ešte k otázke, či je teda nutné, aby som sa občas hanbil, že som človekom.

Ono, myslím si, že je celkovo škodlivé, ak si človek hovorí a utvrdzuje sa v tom, že on je ten "dobrý" a že on by predsa nikdy neurobil veci ako urobili trebárs nacisti či islamisti. "Ten zlý Hitler", "ten zlý Džingischán", "odporný Putin" a ešte neviem kto. Aj oni boli nakoniec ľudmi, a že ich dnes všelijako pejoratívne označujeme trebárs za "monštrá", nám nijako nepomôže v pochopení, kde sa berie v človeku zlo. Prečítajte si trebárs niečo o sociálnych experimentoch týkajúcich sa konformity - a možno sami zapochybujete, čoho by ste prípadne mohli byť schopní.

Tak možno niektorý ďalší blog bude venovaný aj týmto teóriám a experimentom.