Volíme prezidenta alebo mediálna nuda

Na Slovensku podľa všetkého, teda podľa dostupných zdrojov, majú byť voľby prezidenta. Akurát, keď si zbežne pozriete slovenské médiá, tak vôbec nemáte pocit, že hlava štátu sa tu volí už asi o mesiac.

Nie. Skôr si prečítate o ďalšom vývoji v kauze Kuciakovej vraždy (o tom bol v krátkosti predošlý článok) alebo o chystanom sprísnení tlačového zákona.

Aj slepý vidí, aj hluchý počuje, že mainstream má v prezidentských voľbách svojich vlastných kandidátov a tak si ich do omrzenia pozýva do diskusií a dáva im všelijaký nadštandardný priestor.

Ak bolo heslo minulých volieb "Hocikto, len nie Fico!", teraz by sa podobný slogan nehodil, pretože je evidentné, že čo sa týka ideologického spektra, má teraz vo voľbách zastúpenie prakticky každý. Už druhá vec je, či je dotyčnému človeku kandidát blízky jeho zmýšľaniu sympatický - ale aby bol každý spokojný, to by sme museli mať možno tak sto kandidátov.

Ale nejaký slogan by sa predsa len vymyslieť dal. A ja sa odvolám sa slová euroatlantického (tzv. nezávislého) kandidáta Róberta Mistríka, ktorý v nedávnej diskusii povedal čosi v zmysle, že odmieta niekdajšiu mečiarovskú minulosť aj "smerácku" súčasnosť. Išlo o narážku na protikandidátov Štefana Harabina (sudca a exminister za Mečiarovo HZDS) a Maroša Šefčoviča (eurokomisár nominovaný Smerom R. Fica).

Takže "Slovensko bez (post-)mečiarizmu a Fica"? Môže byť? A to ešte mnohých voličov máta, že by mohol zaujímavý výsledok dosiahnuť aj kandidát označovaný všelijakými škaredými prívlastkami, z ktorých "krajne pravicový" je asi najslabší - Marian Kotleba.

Ja teda sledujem tie médiá každý deň, ale je to v podstate nuda. V minulých prezidentských voľbách sme mali na SME prehľadnú každodennú prezidentskú anketu s postojmi aspoň hlavných kandidátov. Teraz márne hľadám v celom mainstreame niečo podobné.

V zásade sú súčasné prezidentské voľby stretnutím viacerých myšlienkových svetov a nielen dvoch. Možno hovoriť iba o akýchsi dvoch póloch, pričom jeden by bol povedzme nacionalistický a druhý zjednodušene kozmopolitný či slniečkarsky.

Tak trebárs konzervatívna pravica má v súboji o post hlavy štátu Milana Krajniaka, ale aj Františka Mikloška. Mikloško je nepochybne sympatický človek, ktorému nemožno uprieť zásluhy hlavne pokiaľ išlo o aktivity voči minulému režimu. Avšak dnes pôsobí jeho rétorika až tragicky neaktuálne. Akoby sme tu stále mali len akýsi zápas komunizmus verzus antikomunizmus. Aj Mikloškov niekdajší spolupútnik z KDH Ján Čarnogurský pochopil, že súčasný konflikt je úplne iného druhu. Preto vidím v týchto voľbách o niečo lepšie šance Milana Krajniaka, podporovaného hnutím Sme rodina Borisa Kollára. Krajniak v zásade stavia na národoveckú a vlasteneckú rétoriku a spolu s faktom, že je bývalým činiteľom KDH, to môže znamenať, že bude "loviť"  hlasy tak v tábore pravice ako aj národne orientovaných voličov, ktorí v minulosti volili trebárs HZDS či SNS.

A aby sme ešte podtrhli pluralitný charakter týchto volieb, pripomeňme, že z maďarskej menšiny máme aktuálne až dvoch kandidátov - a jedným z nich je šéf Mosta-Hídu a bývalý dlhoročný líder SMK Béla Bugár.

Zloženie druhého kola odhadujem na niektoré dve z nasledujúcich osôb: Róbert Mistrík (pravicový kandidát, podpora SaS a Spolu), Maroš Šefčovič (eurooptimista s podporou Smeru), Štefan Harabin (národný konzervatívec s občianskou podporou). Najväčšmi "nad vecou" je zrejme Šefčovič, ktorý vie, že ak aj nebude zvolený, beztak ho čaká ešte sľubná kariéra v štruktúrach Európskej únie (bol dokonca navrhnutý za lídra eurosocialistov v májových eurovoľbách). Mistrík je vlastne taký slovenský Drahoš (rovnako chemik) a politicky nástupca súčasného prezidenta Andreja Kisku. Harabin sa zas dostal do povedomia najmä vďaka alternatívnym médiám, ktoré s chuťou prezentovali jeho kritické vyjadrenia.

Súčasná vláda si spomedzi uvedenej trojky zrejme najmenej želá Mistríka - hoci trebárs Bélovi Bugárovi by možno ani tak nevadil. Šefčovičov neúspech by zas, viac než ako jeho osobný, bol vnímaný ako porážka Smeru - ktorý dostal tvrdú ranu už minuloročnou vraždou a pouličnými protestmi.

Takže, aktuálne je ťažko povedať, čo ako bude, isté je len to, že vzťahy Slovenska s Českou republikou zostanú aj po prezidentských voľbách aké sú. Inak je všetko otvorené. A treba dodať, že v slovenskom kontexte určite netreba rolu prezidenta podceňovať.