Kanadská speváčka Nelly Furtado vydala 31. marca 2017 svoj nový album The Ride a to je príležitosť, kedy by som k tomu rád aj ja povedal niekoľko viet.
Nepôjde mi o precízny muzikologický rozbor albumu, toto ponechám na povolanejšie osoby. Ale viac-menej, ako osoba, ktorá vyrastala v rokoch, kedy Nelly Furtado začínala svoju kariéru, pridám aspoň zopár postrehov.
Začnem trebárs spomienkou na rok 2001, kedy Nelly vyšiel jej prvý album Whoa, Nelly!. V rádiu aj v televízii všade zneli hity I´m Like a Bird či Turn Off the Light a hoci niektorí moderátori (minimálne jeden) na Slovensku ani nevedeli, či sa to priezvisko číta "furtádo" či "furtejdo", nevadilo to, lebo mladá speváčka dosiahla slávu už vtedy. No, lenže je iné byť známy pre jeden či dva hity a stať sa len sezónnou záležitosťou a naopak, usídliť sa v mysliach a srdciach dlhodobo. Pri prvom albume sme pokojne ešte mohli očakávať, že táto sláva čoskoro odznie.
Ale prišiel druhý album Folkore a to už bola, dovolím si povedať, zrelšia vec, kde zo seba Kanaďanka pomenovaná svojimi rodičmi na počesť sovietskej gymnastky vyťažila viac. Prehľad Nellyinej kariéry a tvorby je však nemysliteľný bez zmienky o albume Loose, ktorý sa trafil presne do chutí "mainstreamových" poslucháčov nultých rokov (konkrétne išlo o rok 2006) a je zrejme z komerčnej stránky jej úplne neprekonateľným vrcholom. Dalo by sa očakávať, že speváčka ďalej vsadí na chytľavú zmes RnB a popu z Loose a bude žať ďalšie zaručené body. Ale omyl! Nelly prehodila výhybku a vydala album Mi Plan s čisto španielskymi pesničkami. Časy Jennifer Lopez či Rickyho Martina a vôbec Latino hudby boli už však dávno preč a nepochybne to dobre vedela aj Nelly. Lenže ona zároveň vedela, že komerčný úspech nie je všetko. Treba tvoriť hlavne hudbu, na akú sa človek aktuálne cíti a vystihuje jeho mentálne rozpoloženie. A vtedy možno daná pieseň nebude kandidátom na top miesto v rebríčku Billboard, ale poteší početných skalných fanúšikov - a o tých už Nelly nikdy v živote nebude mať núdzu.
Takže teraz tu máme album The Ride. Kým predošlý album The Spirit Indestructible (2012) zastal kdesi na polceste medzi komerčnou popovou hudbou a "alternatívou", aktuálny album sa jednoznačne prihlásil k hudbe, ktorá má z komerčnej stránky pramalú šancu na úspech. Nečudo, produkoval ho John Congleton, ktorý sa s bežnou pop music nikdy nekamarátil. O to viac však ide o speváčkinu autentickú výpoveď. A nie - to, že je album alternatívny, neznamená, že bude nutne aj nudný. Najmä Cold Hard Truth a Flatline považujem za veľmi chytľavé a podarené skladby, ktoré však - verím - budú asi lepšie rezonovať v mysliach 30- a viacročných ľudí.
Najviac sa mi na Nelly Furtado páči tá nemožnosť zaškatuľkovať ju do jedného žánru. Tomu sa jej tvorba ako celok úplne vzpiera. Raz má taký album, inokedy onaký a pravdaže, nie každému to vyhovuje. Mnohí by ju najradšej videli len ako sexi dračicu z obdobia Loose, ale tí, ktorí ju sledujú dlhodobo, vedia, že vnímať ju len z tohto uhla by bolo veľmi obmedzené.
Áno, v jej začiatkoch sa zdalo, že to bude len "hviezdička" ako každá iná. Ale ona dokázala, že je niečím viac. Ja si ju dnes dovolím označiť slovom "umelkyňa" a verte mi, príde čas, keď sa jej bude hovoriť aj "legenda",
