Kritérium humoru

Všimol som si v tejto uhorkovej sezóne spor ohľadne prirovnania Borisa Johnsona o moslimkách v nikábe či burke k poštovým schránkam. A to ma podnietilo ani nie tak k úvahe o tejto konkrétnej veci, ale skôr o širšej téme.

A síce, problematike, kde majú byť hranice humoru. Ako to je to s jeho spoločenskou únosnosťou, čo ešte únosné je a čo už nie.

Dalo by sa nad tým uvažovať rôzne. Ale, pochopiteľne, už keď si položím otázku tak, ako som tu uviedol, zvádza to k takému protivnému obmedzovaniu vyslovovania názorov, už samotná táto úvaha zaváňa akýmsi policajným štátom, ktorý má dohliadať na to, aby niekto nepovedal niečo "nevhodné".

Tak namiesto toho, aby som nakreslil jasnú čiaru - "potiaľto môže byť, a odtiaľto už nie", ja by som túto premisu predsa len ešte pozmenil. Pretože obmedzovanie slobody slova, s výnimkou jasného vyhrážania sa, je mi naozaj odporné.

Netúžim po policajnom štáte, ktorý káže, čo smiete a čo nesmiete. Ale žiadalo by sa mi čohosi iného. Aby si ľudia nastavili tieto veci vo svojom vnútri. Sami. A nemyslím to ani nejako v zmysle autocenzúry.

Aj najlepšie zákony sú zbytočné, keď dostatočne vyspelí nie sú samotní ľudia. A toto by som si ja osobne predstavoval aj v oblasti humoru.

A ako konkrétne? Nie, nechcem hovoriť "tieto slová sú prijateľné, tieto zas nie" (napríklad vulgarizmy), "z týchto tém si možno robiť srandu a z týchto nie". Robte si srandu a žarty z čoho chcete a aj slovami akými chcete. Myslím si, že čo sa týka humoru a nadhľadu, máme sa my Slováci ešte od českého národa veľa čo učiť. (I keď máme aj vlastný, kvalitný, nehovorím.) ALE: Jednu vec považujem za kritérium toho, ktorý humor je pre spoločnosť dobrý a ktorý nie. A to je úmysel.

Ako zistíte, kto má pri vtipe aký úmysel? Iste, právne sa takéto veci dokázať prakticky nedajú, ale vravím, mne nejde o trestné záležitosti a o prokurátorov, ktorí naháňajú ľudí vymýšľajúcich si vtipy o Rádiu Jerevan. Ale, ono, z humoru vycítite vlastne dosť rýchlo, či ten humor má za účel v prvom rade pobaviť, spôsobiť pozitívnu reakciu (i keď niekedy môže byť spojená aj s určitým šokom) alebo či dotyčnému ide v prvom rade, primárne o to, na niekoho útočiť, urážať niekoho.

Keď vidíte prostitútku stojacu pri ceste, je vám z kontextu (napríklad z oblečenia, postoja atď.) jasné, že je to prostitútka. Vedia to aj policajti, ale nemôžu takú osobu len tak zatknúť, alebo šikanovať, lebo vždy sa na niečo môže vyhovoriť. Napríklad: "Ja sa tu len prechádzam." No tak fajn, nebude perzekuovaná, ale každému bude aj tak jasné, čo je taká osoba zač.

Neperzekuujme teda ani žiadny druh humoru. Ale pokiaľ sami cítime, že nejaký "fór" bol myslený v prvom rade s úmyslom uškodiť, jatriť vášne, tak ho proste nepodporujme. I keď nám niekedy môže pripadať aj strašne vtipný.

Aj na Slovensku máme tento typ "humoristov", ktorých ale ja za žiadnych humoristov ani recesistov nepovažujem a preto ich fanúšikovské základne tuná ani nejdem vymenovávať, lebo im nechcem robiť reklamu. Ale pre mňa sú to viac akísi pomýlení aktivisti politického razenia.

Však jasné, humor môže byť aj politický, dokonca musí, keď si uvedomíme, koľko absurdity sa dnes vo sfére politiky ocitá. Ale beztak to pre mňa nie je ten pravý humor, ak neobsahuje skôr akýsi pozitívny étos. Humor by mal byť aj určitým antidepresívom, ktoré nám umožní veci lepšie prežívať. Ak humor používame takto, je to správne! Ak nám ide v prvom rade o to, aby sme niekomu uškodili - a až potom aby sme sebe alebo inému človeku spravili tým vtipom radosť - to už je patologické.

No a aby som nehovoril len takto všeobecne - pozrite sa, ja milujem trebárs štýl humoru, aký má Jim Carrey. Jasné, pre mnohých je to len hlupák, ktorý robí blbé grimasy, nie každý je na to. No, ja osobne ho takto nevnímam, keďže viem, že tento herec vie vynikajúco stvárniť aj vážne úlohy a dokonca vie humor perfektne spojiť s drámou - ako to urobil trebárs vo filme Muž na Mesiaci Miloša Formana. Carreyho vtipy sú mnohokrát drsné, primitívne, prehnane priamočiare, nech už to nazveme akokoľvek. Ale zakaždým sa nachytám, že sa na tom úprimne bavím a že v tých momentoch cítim niečo bytostne pozitívne - žiaden hnev, nenávisť, agresiu, či niečo podobné! Len čistú radosť!

A nemusíme hovoriť len o Carreym, ale trebárs o celej tej ére, kedy filmovým komédiám kraľovali napríklad aj Leslie Nielsen či Charlie Sheen so svojimi "strelami". Bolo to streštené, miestami ozaj až primitívne, ale človek sa proste bavil! (Príkladom čohosi podobného sa mi zdá byť trebárs aj Polívkova komédia Kurvahošigutntág.) To je podstata humoru. Kritický osteň by mal byť vždy hierarchicky až na ďalšom mieste.

Prešiel by Johnsonov výrok týmto sitom? Dosť možno aj nie, ale Johnson to má špecifické, keďže je v prvom rade politikom. Ja osobne túto otázku ponechávam visieť vo vzduchu a môže sa jej "chytiť" kľudne aj niektorý iný bloger. Jeden hlas z "humoristickej obce" však bol pre mňa zaujímavý a to ten, ktorý zaznel od Rowana Atkinsona alias Mr. Beana. A ten to britskému exministrovi odobril.

A je to každopádne lepšie, keď sa o nejakom vtipe vyjadruje iný humorista, než keby sa takými vecami mali zaoberať súdy. Dúfajme, že v tomto prípade všetko zostane pri "rozsudku" Mr. Beana! :)